Príbehy o ženách, ktoré niečo dokázali: ako ich rozprávať deťom od 3 do 8 rokov

Prečo vôbec rozprávať o ženách, ktoré niečo dokázali

Deti niekde medzi tretím a ôsmym rokom si v hlave stavajú akýsi zoznam: kto v tomto svete čo robí. Zbierajú doň všetko, čo vidia okolo seba, čo počujú v škôlke a čo im prinesú príbehy. A ten zoznam si potom podvedome prekladajú na seba: toto by som mohla robiť, toto asi nie.

Môžete si to overiť doma za dve minúty. Dajte dieťaťu papier a povedzte: "Nakresli mi vedca." Potom: "Nakresli mi pilota." A potom: "Nakresli mi horolezca." Veľká časť detí nakreslí muža, aj keď ich o to nikto nepožiadal. Nie je to nič dramatické a určite to neznamená, že vaše dieťa má o sebe zlú mienku. Znamená to len, že v jeho zbierke príbehov jednoducho zatiaľ nie je nikto iný.

Príbeh o skutočnej žene teda nerobí z dieťaťa aktivistu. Robí niečo omnoho prízemnejšie: rozširuje mu zoznam. Dievča si popri princeznej pridá aj lekárku, ktorá sa musela pobiť o miesto na univerzite. Chlapec si pridá ženu, ktorá vie niečo, čo on nevie, a to je pre neho normálne, lebo to počul odmalička.

A ešte jedna vec, ktorá sa málo hovorí: tieto príbehy sú často lepšie ako rozprávky. Majú skutočnú prekážku, skutočný strach a koniec, ktorý si nikto nevymyslel. Deti to cítia. Vetu "a toto sa naozaj stalo" počúvajú inak ako "kde bolo, tam bolo".

Čo z toho pochopí trojročné a čo osemročné dieťa

Najčastejšia chyba je rozprávať osemročný príbeh trojročnému dieťaťu. Potom to vyzerá, že dieťa nemá záujem, hoci len nerozumie, o čom hovoríte. Slová ako "nespravodlivosť", "univerzita" alebo "v tom čase" sú pre trojročné dieťa prázdne. Potrebuje obraz, telo, zvuk, jedlo, zviera.

Ak máte doma dve deti s rozdielom troch rokov, rozprávajte pre mladšie a staršiemu dajte úlohu: nech dopĺňa otázky alebo nech na konci povie, čo by urobilo ono. Tak sa nenudí a mladšie stíha.

Päťkrokový recept na príbeh, ktorý nie je kázeň

Nepotrebujete si nič pripravovať hodinu vopred. Stačí držať sa piatich krokov a hociktorý životopis sa zmení na príbeh na dobrú noc.

1. Meno a jeden obraz. Nie dátum narodenia. Jeden obraz: "Volala sa Mária a bývala v dome, kde bolo v zime tak zima, že jej v pohári zamrzla voda."
2. Túžba v jednej vete. "Chcela vedieť, prečo ľudia ochorejú." "Chcela sa dostať tam, kde ešte nikto nebol."
3. Prekážka, ktorú vie dieťa nahmatať. Nie "spoločnosť jej nepriala", ale "prišla k dverám školy a pán jej povedal, že dievčatá dnu nesmú".
4. Čo urobila, povedané slovesami. Nie "bola statočná a vytrvalá", ale "chodila sa učiť večer, keď ostatní spali, a písala listy, kým jej jeden pán neodpovedal".
5. Čo sa vďaka nej zmenilo, a otázka pre dieťa. "A odvtedy tam mohli chodiť aj iné dievčatá. Čo myslíš, čo si povedala tá prvá, ktorá prišla po nej?"

Jedno pravidlo navyše: nechajte hrdinku spraviť chybu. Nech sa raz zľakne, nech niečo pokazí, nech chce skončiť. Dokonalá hrdinka je pre dieťa nedosiahnuteľná a v skutočnosti demotivuje. Hrdinka, ktorá sa v strede príbehu rozplače a potom ráno vstane a ide ďalej, je použiteľný vzor.

Ženy z našich končín, ktoré sa dajú prerozprávať doma

Nemusíte začínať pri svetových menách. Deti oveľa viac chytí, keď povedzme počujú, že tá pani chodila po tých istých uliciach ako ony.

• Ľudmila Podjavorinská - písala verše pre deti a jej vrabec Čin-Čin je asi najznámejší vrabec v slovenskej literatúre. Skvelá pre trojročných: prečítajte kúsok a potom povedzte, kto to napísal.
• Terézia Vansová - písala knihy a viedla časopis určený ženám v čase, keď to bolo veľmi nezvyčajné.
• Elena Maróthy-Šoltésová - dlhé roky viedla ženský spolok Živena a presadzovala, aby sa dievčatá mohli vzdelávať.
• Božena Slančíková-Timrava - písala o dedine tak, ako naozaj vyzerala, bez prikrášľovania.
• Mária Bellová - jedna z prvých slovenských lekárok. Ideálna na príbeh o zatvorených dverách, ktoré sa dali otvoriť.
• Zora Jesenská - prekladateľka, vďaka ktorej si Slováci mohli prečítať svetové knihy po slovensky.
• Zuzana Čaputová a Iveta Radičová - prvá prezidentka a prvá premiérka. Pre sedemročných zrozumiteľné: niečo, čo predtým nikdy nebolo.
• Petra Vlhová, Anastasia Kuzminová, Zuzana Rehák Štefečeková, Danka Barteková - športovkyne, ktoré priniesli domov to najcennejšie. Deti milujú, keď sa dá pridať zvuk, sneh a strelnica.

Ak máte večer vyprázdnenú hlavu a hlas na dne, pokojné audiopríbehy o skutočných slovenských osobnostiach sú jedna z možností, ako mať doma tichý večer bez obrazovky. Dieťa počúva, vy sedíte vedľa a nemusíte nič vymýšľať.

Sedem hotových mini príbehov na sedem večerov

Každý z nich zaberie dve až tri minúty. Pokojne ich povedzte vlastnými slovami, kľudne v posteli, so zhasnutou veľkou lampou.

• Pondelok, Ľudmila Podjavorinská. Pani, ktorá vedela počúvať vtáky tak pozorne, že im vymyslela mená a napísala o nich verše, ktoré deti hovoria dodnes. Otázka: "Aké meno by si dal vrabcovi ty?"
• Utorok, Mária Bellová. Dievča, ktoré chcelo liečiť ľudí v čase, keď na lekárskych školách sedeli takmer samí muži. Neodišla od dverí. Otázka: "Čo by si urobil ty, keby ti niekto povedal, že tam nesmieš?"
• Streda, Jane Goodall. Sedela v lese celé mesiace a len ticho pozerala. Nakoniec videla, ako si šimpanz vyrobil nástroj z konárika. Otázka: "Vydržal by si sedieť ticho hodinu?"
• Štvrtok, Zuzana Rehák Štefečeková. Roky tréningu, tisíce výstrelov, potom jeden deň, keď to všetko vyšlo, a olympijské zlato. Otázka: "Čo trénuješ ty?"
• Piatok, Elena Maróthy-Šoltésová. Presadzovala, aby dievčatá chodili do školy, keď to mnohí považovali za zbytočné. Otázka: "Kto v triede by ti chýbal, keby tam nesmel prísť?"
• Sobota, Valentina Tereškovová. Prvá žena, ktorá letela do vesmíru a videla Zem ako modrú guľu. Otázka: "Čo by si si vzal so sebou do rakety?"
• Nedeľa, vaša babka alebo prababka. Jeden konkrétny príbeh, ktorý o nej viete. Toto býva ten najsilnejší večer z celého týždňa.

Päť chýb, ktoré takýto príbeh spoľahlivo pokazia

1. Ponaučenie na konci. Keď po príbehu prídu vety "takže vidíš, treba sa snažiť", dieťa okamžite prepne na režim počúvania kázne. Príbeh spraví svoju prácu sám. Nechajte ticho, prípadne položte otázku.

2. Hrdinka bez jedinej chyby. Ak sa nikdy nebála, nikdy nepochybila a všetko jej šlo, dieťa sa s ňou nedokáže porovnať. Pridajte moment, keď to takmer vzdala.

3. Príbeh ako obeť. "Chudera, mala to strašne ťažké, ženy to vtedy mali hrozné." Dieťa si odnesie ľútosť namiesto možnosti. Prekážku spomeňte krátko a vecne, väčšinu času venujte tomu, čo hrdinka robila.

4. Tlak na výkon. Vety typu "aj ty raz musíš niečo dokázať" premenia pekný večer na očakávanie. Dieťa nepotrebuje počuť, že má byť ako ona. Potrebuje vedieť, že to bolo možné.

5. Iba slávne ženy. Ak sú v príbehoch len olympioničky a prezidentky, dieťa si vytvorí dojem, že sa počíta len sláva. Striedajte ich s bežnými ženami z vášho okolia: susedou, ktorá dvadsať rokov učila prvákov, kamarátkou, ktorá si otvorila pekáreň, vlastnou mamou.

A ešte drobnosť: neporovnávajte s chlapcami. Veta "a to dokázala žena, predstav si" nechtiac hovorí, že to bolo od ženy nečakané.

Otázky, ktoré rozbehnú rozhovor, a čo povedať, keď dieťa zahlási "to je pre dievčatá"

Po príbehu netreba diskusiu. Stačí jedna otázka, na ktorú neexistuje správna odpoveď. Tieto fungujú naprieč vekom:

• "Čo myslíš, čoho sa najviac bála?"
• "Keby si jej mohol napísať jednu vetu, čo by si napísal?"
• "Kto jej podľa teba pomohol?"
• "Čo urobila prvý deň, keď sa jej to konečne podarilo?"
• "Chcel by si robiť to isté? Prečo áno, prečo nie?"

A teraz tie nepríjemné momenty. Ak dieťa povie "to je pre dievčatá", nefunguje protiargument ani prednáška. Funguje otázka a zvedavosť: "Aha, a podľa čoho sa to pozná?" Väčšinou nasleduje ticho alebo veľmi krehké vysvetlenie, ktoré sa rozsype samo. Potom stačí dodať: "Ja poznám chlapa, ktorý pečie torty, a ženu, ktorá riadi žeriav. Tak asi to nie je také jednoduché."

Ak dieťa povie "to je nuda, chcem draka", nebráňte sa tomu. Skúste príbeh preložiť do jeho jazyka: "Dobre, tak počúvaj, ako jedna pani vyliezla na horu, kde predtým zmrzli traja ľudia." Skutočné príbehy majú svojich drakov, len ich treba pomenovať.

Ak sa dieťa spýta "a prečo ju tam nepustili?", priznajte, že to bolo nespravodlivé. Deti v tomto veku majú na nespravodlivosť veľmi jemný čuch a ocenia, keď dospelý nekrúti. "Lebo si vtedy veľa ľudí myslelo niečo, čo nebola pravda. Aj dospelí sa vedia mýliť."

Ako z toho spraviť večerný rituál, ktorý vydrží

Pekné predsavzatie zvyčajne vydrží tri dni. Rituál vydrží, ak je krátky, má pevné miesto a nevyžaduje prípravu. Takto to môže vyzerať v pätnástich minútach:

1. 0 - 3 minúty: zhasnutá veľká lampa, rozsvietená malá. Telefón do inej miestnosti, aby cez rozprávanie neblikal.
2. 3 - 8 minút: príbeh. Buď ho rozprávate vy podľa päťkrokového receptu, alebo si spolu vypočujete pokojné audiorozprávanie. Vy pri tom ležíte vedľa a mlčíte, čo je mimochodom najpríjemnejšia časť pre oboch.
3. 8 - 10 minút: jedna otázka. Ak dieťa nechce odpovedať, neťahajte to.
4. 10 - 15 minút: ticho, hladkanie po chrbte, prípadne tichá hudba. Cieľom je pokoj a útlm, nie to, aby dieťa zaspalo na povel. Niektoré večery zaspí o päť minút, iné bude ešte pol hodiny rozprávať o šimpanzoch. Oboje je v poriadku.

Nemusíte to robiť každý deň. Dva až tri večery do týždňa stačia na to, aby si dieťa za pár mesiacov nazbieralo desiatky príbehov. Ak sa vám nejaký páčil, kľudne ho zopakujte, deti opakovanie milujú a pri treťom počúvaní si všímajú úplne iné veci ako pri prvom.

A ak sa vám večer nechce vôbec nič, poslednou záchranou je veta: "Povedz mi ty príbeh o nejakej žene, ktorú poznáš." Budete prekvapení, čo si dieťa zapamätalo.